Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
Zem duní a vibrácie dávajú najavo blížiacu sa silu.
Aj ty, len nemo stojíš ako prikutý pocitom viny a strachu.
Sú stále bližšie a ty neubrániš sa pocitu vpustiť ich do svojho vnútra.
Chveješ sa a zimomriavky sa zladili s dupotom.
Chceš ujsť, no zvedavosť kričí STOJ!!!
V tom pred teba skočí krásny tátoš, vraník.
Stojí.. len nozdry a kvapky potu rušia jeho majestát.
Aj vietor stíchol a už len nežne načechráva jeho hrivu.
Už dobiehajú ďalšie krásavce čo prišli pozdraviť príchod rán.
A tak sa i náš krásavec podáva do klusu vzpriameného.
Sleduješ jeho telo, každý sval, pohyb hrivy..
Túžiš byť tým vánkom a nežne ho hladiť.
Nie, to nie človek skrotil ich.
To ony boli také láskavé a nám pomalým a nedokonalým dovolili cítiť vietor a letieť s ním opreteky.
